Viem, že doba /mládí/ keď som sa učil prvé akordy na gitare, aby som zbalil spolužiačku, ktorá sa mi veľmi páči je už preč (kurňa však je to už 20 rokov) ... Musím napriek tomu vyjadriť svoj názor, že ak niekto s hudobníkov tvrdí, že začal s hudbou kvôli niečomu inému ako kvôli obdivným pohľadom nežného pokolenia, tak mu neverím ... Aspoň v okruhu mojich známych takého muzikanta nepoznám ... Po prvých beatlesáckych akordoch a /prevrieskaných/ začiatkoch v garáži t.j. snahou o to stať sa /rockerom/ a teda ťažkým frajerom na ktorého letia všetky baby, som to nakoniec aj tak s chalanmi po roku vzdal. Paradoxne nie kvôli tomu, že by sa nám nepáčilo čo hráme a ako, ale povadili sme sa kvôli absolútne niečomu inému a samozrejme banalite (rozbil sa nám kláves). Tieto začiatky mi však dali za pravdu a utvrdil som sa v tom, že muzikanti to majú pri balení dievčat vždy o niečo jednoduchšie. Z chalanov čo sme začínali sa len jeden dnes nevenuje hudbe (aj to nie som si istý, pretože som roky nevidel). Muzikanti sú to všetci veľmi dobrí a vyhraní, jeden z nich dokonca dnes účinkuje v jednej z najznámejších slovenských skupín.
Postupne som sa ale po prvých ochutnávkach tejto malej výhody prepracoval k tomu, že hudba chutí ako droga. Ak si ju dáš, veľmi ťažko sa jej zbavíš ...
A tak to bolo aj v mojom prípade. Trikrát som vážne prestal hrať v kapele a trikrát ma prehovorili starí známi opäť do bandy. Už to ale nebolo kvôli tým /obdivným pohľadom/ pekných dievčat, ale preto aby sme utiekli nášmu civilnému životu. Jednoducho niekto chodí na pivo, iný zasa na ryby alebo futbal. My sme pred upratovním a podobnými domácimi prácami utekali na skúšky a hrania. Raz sa mi dokonca stalo,že sa ma na akcii kde hrala moja rocková banda spýtal chalan /či ma vyhodili z práce/. Tri dni predtým ma videl prednášať na konferencii ... ale asi to myslel skôr zo žartu. Skoro vždy skupina vznikla pri vínku v bare, alebo tak nejak podobne. Raz dokonca na "trnavskom jarmoku", a veru neviem či za to nemôže ten odporný trnavský burčiak. Fakt ho odvtedy nemám rád a jarmoku sa vyhýbam. Veď čo ak vznikne ďalšia kapela a ja budem pri tom? To mojim súčasným parťákom nespravím ...
Za to prehováranie som chalanom nesmierne vďačný, takže ak toto raz budú čítať, tak musím spomenúť a poďakovať Fubovi, potom dnes veľmi známemu Jimimu a nakoniec Frenkymu, s ktorým hrám vlastne aj dnes. No a aby bola pravda úplná, tak posledný krát som dával dokopy bandu trošku ja, aj keď som teda nemusel nikoho prehovárať, pretože všetci mali dostatočne dlhý deficit tej drogy čo som spomínal v predchádzajúcom odstavci.
Takže, už nám je asi jasné, že prečo si asi mladý rocker začína s tou dámou, ktorú všetci prezývajú /hudba/. Po nekonečných skúšaniach a drine (keď hráte niečo dokola aby to bolo správne, tak sa Vám originál niekedy prestane páčiť, našťastie nie nadlho), neustáleho opakovania prichádza jedného dňa vystúpenie pred publikom. Priznám sa, pred hraním som vždy nervózny aj dnes a to veru nie som sám. Mohol by som Vám rozprávať veľké story o tom, aké má každý chalan v zákulisí svoje muchy. Skutočne na seba niekedy až vrčíme, ovšem čím sme starší tým menej. Žeby to jedného dňa aj zmizlo? Keď však vylezieme na pódium, všetko opadá. Vtedy je tréma v ťahu a my vnímame len tých ľudí, pre ktorých hráme a samozrejme jeden druhého. Ja som napríklad nikdy nepochopil, prečo sa sa speváci pri spievaní spotia tak, ako keby spadli do bazénu. Uvedomujem si to až po hraní keď sa utieram, že aj ja som sa poriadne vypotil. To je pre mňa ten najsamfasa pocit, keď ľudia tlieskajú, pozitívne reagujú trebárs spievaním, kývaním, skákaním a ja si neuvedomujem také veďlajšie efekty ako dehydratáciu svojho tela speváka.
Reprodukcia hudby je pre mňa odraz môjho vnútorného rozpoloženia, ale aj naopak. Ak mi je blbo, tak ta aj vyzerá pesnička ktorú práve tvorím, alebo hrám. Je drsná, pochmúrna, temná a častokrát aj zlá ... Ak mi je fajn a práve prežívam fajn pohodičku tak samozrejme je moja tvorba veselá, nabudená, je z toho cítiť tú radosť a energiu.
Platí to aj pri reprodukcii pesničiek od autorov. Ak máte hrať pesničku od Status Quo "Rockin all the over the world", nemôžete sa na ľudí mračiť ale iba usmievať. V prípade, že ste dostali chuť /zařvát / nakričať na celý svet, tak obyčajne spustím od *U2* "One". Tie emócie, ktoré zo mňa lezú musí cítiť každý kto to vtedy počúva. Táto pieseň ma napríklad raz tak dostala, že som ju mimovoľne nechcel prestať spievať a chalani s kapely sa na mňa pozerali a žmurkali, kedy to už konečne ukončím, lebo spievam už asi 8 refrén navyše ...
Hudba ma baví, počúvam ju, hrám ju. Čím som starší, tým viac objavujem čaro hudobných skupín a pesničiek čo tu boli ešte predtým ako som sa narodil. Zisťujem, že ja s mojimi efektami mám problém hodnoverne a pekne zahrať to čo vymysleli takí starí pardi, ktorí mali vo svojej dobe k dispozícii toho oveľa menej ako ja dnes. Asi to nebude len tými efektami, ale aj technikou hrania, že?! No a po tomto konštatovaní som sa rozhodol, že písanie ďalších riadkov oželiem a pôjdem sa niečo zasa na gitare a speve naučiť, takže zasa niekedy nabudúce ...
Komentáre